reklama

Smrť dcéry

Mala som asi 16 rokov, keď sa naše cesty rozišli a moja kamarátka Danka šla svojou cestou tak, ako aj ja svojou. Od vtedy sme sa nevideli. Len sem – tam z počutia iných sme sa dozvedali, čo robí tá druhá, až sa nakoniec všetky styky skončili a každá sme sa venovali svojim záľubám a neskôr rodine.Už som ani nedúfala, že sa raz stretneme, až do vtedy, kým sa nestalo to nešťastie...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Bývali sme od seba len niekoľko metrov. Vlastne stačilo prejsť na druhú stranu cez cestu. Naše detí chodievali do jednej školy a paradox bol, že aj do jednej triedy a vôbec sme o tom   nevedeli. Nejako sme sa v škole míňali a nemali sme šťastie sa stretnúť. Jej dcéra bola najlepšou kamarátkou mojej dcéry a často chodievala aj k nám domov a vôbec som netušila, že je to dcéra mojej kamarátky.   Jej priezvisko mi nič nevravelo, pretože som nevedela, aké priezvisko vydajom zdedila a ona nevedela, aké priezvisko som zdedila ja, a že kamarátka jej dcéry je moja dcéra. Takto to trvalo tri roky, kým sa nestalo nešťastie, ktoré nás opäť spojilo. Je to smutné, že sme sa museli stretnúť za takýchto podmienok.   Skončila sa zima a vonku zo dňa na deň viac a viac pribúdalo slniečka, čo všetky detí lákalo von. Niet divu, veď zima bola dlhá a ostrá. Tam, kde sme bývali veľa možností na hranie detí nemali, a tak si nachádzali všelijaké a aj veľmi nebezpečné miesta na hranie. Raz to boli škôlky, do ktorých sa dostali preliezaním cez plot a inokedy parkoviská. Stalo sa, že si detí dvíhali   adrenalín prebehaním cez cestu na kolieskových korčuliach tesne pred prichádzajúcim autom.Ak je človek svedkom niečoho takého, až mu krv stuhne v žilách. Detí proste nedajú na slová rodičov a poučkám sa bránia, ako sa správať na ceste, alebo pri hrách vonku. Jedným uchom dnu a druhým, čo najrýchlejšie von. Málokedy sa stane, že si povedia – „tak ten môj rodič má pravdu, ak by sa mi niečo stalo, tak by sa veľmi trápili.“ To sme asi robievali všetci.   Aj tento deň bol slnečný a teplý. Detí po príchode zo školy zhodili tašky a vybrali sa venovať sa svojim nebezpečným hrám. Bolo asi pol piatej, keď nám niekto zazvonil a volal dcéru von, ktoré v zapätí vybehla z dverí, čo ma veľmi prekvapilo a tak som šla za ňou von pred blok. V tej chvíli som nevedela, aký hrozostrašný pohľad sa mi naskytne.   O niekoľko metrov od našej brány stálo množstvo ľudí, ktorí sa prizerali niečomu. Bolo mi jasné, že sa tam niečo stalo a som šla bližšie. Medzi davom ľudí som našla aj svoju dcéru, ktorá kľačala na zemi a plakala pred nosidlami, na ktorých nehybne ležala jej najlepšia kamarátka a spolužiačka. Pritúlila som si ju k sebe a objala. Chcela som ju vziať domov, ale o tom nechcela ani počuť. Nepohla by sa z miesta, musela vedieť ako dopadne pomoc záchranárov, ktorý sa ju snažili oživiť, pretože vôbec nereagovala. Len ležala a tvár mala celú bielu. Z tak živého dievčaťa sa za malý okamih stala nepohyblivá bábika. Navonok vyzerala akoby len spala. Nemala žiadne krvavé škvrny a náznaky, po nehode, ktorá sa jej stala. Ľudia krútili hlavami, starenky zalamovali rukami a takmer všetci mali v očiach slzy. Nestál tam človek, ktorý by toto milé a slušné dievča nepoznal. Záchranárom sa dievča oživiť nepodarilo a tak ju rýchlo naložili do sanitky a za pomoci húkačky ju odvádzali do nemocnice. Všetci tam ešte chvíľku stáli a viedli rozhovor, ako sa táto nehoda stala. Boli tam aj tri dievčatá, ktoré boli spoluúčastníčkami pri tejto nehode, pretože práve s nimi sa malá Danka hrala na odvážne dievča bez strachu predbiehať pred autami. Mala však to nešťastie, že nestihla ujsť pred autom, ktoré ju zasiahlo tak nešťastne, že pri páde jej prešlo jedným kolesom po hlave, čo zrejme zapríčinilo jej bezvedomie. Pomaly sa ľudia začali rozchádzať. Aj my sme sa vrátili domov a ešte dlho som upokojovala dcéru, nech sa nebojí, že všetko sa dobré skonči. Aby sa upokojila sľúbila som jej, že na druhý deň pôjdeme za jej mamkou a spýtame sa, ako sa malá Danka má. Upokojila sa, ale neprestala byť smutná.   Na druhý deň ráno šla do školy, ale po niekoľkých hodinách mi učiteľka volala, aby som si prišla po dcéru, pretože stále plače a nevie sa sústrediť na učenie kvôli spolužiačke. Šla som po ňu a doniesla domov. Poobede sme šli za jej mamou ako som dcére sľúbila.Zazvonila som a dole pred bránu prišla žena, ktorej tvár mi bola veľmi známa. Jej tiež a po premyslení   kam sa zaradiť sme sa spoznali a hneď si prišli na mená ešte, keď sme boli slobodné. Veľmi sme nespomínali, pretože celá naša debata sa točila okolo malej Danky. Stále ležala v nemocnici po operácii mozgu v kóme a nejavila žiadne známky života. Všetko za ňu robili stroje, na ktorých bola nútená byť napojená. S Dankou sme sa dohodli, že na druhý deň príde k nám aby sme vedeli, ako sa jej dcére darí. Tak sa aj stalo. Prišla a posedeli sme si pri káve a už aj zaspomínali na mladé časy a všetko, čo sa stalo počas toho, kým sme sa stretli. Malá Danka bola v neustálom bezvedomí a lekári sa snažili robiť všetko preto, aby sa malá Danka dostala z bezvedomia.   Počas sedenia pri káve som sa dozvedela, že Dankin manžel zomrel na rakovinu v jej náručí, keď mala malá Danka tri roky a odvtedy sa starala o detí   za pomoci ich babičky. Bola veľmi smutná a plakala. Bála sa aby sa aj jej jedinej dcére nestalo to, že ju navždy opustí. Mala okrem nej staršieho syna, ktorého takisto milovala nadovšetko, ale o dcéru prísť nechcela. Uvedomila som si koľko nešťastia ju počas tých rokoch postretlo a bolo mi jej veľmi ľúto. O malú Danku sme sa báli aj my.   Takto chodievala Danka do nemocnice deň, čo deň a sedela pri Dankinej posteli, kde sa s ňou rozprávala, alebo jej čítala knihy. Bola presvedčená, že ju počuje, i keď je v bezvedomí. Jej stav sa však nezlepšoval a po nejakom čase prešla ďalšou operáciou. No, ale ani vtedy sa z bezvedomia nedostala. Prešiel už pol rok a malá Danka sa nestabilizovala, práve naopak vôbec nereagovala a nepomohla ani tretia operácia. Lekári sa vzdávali a navrhovali Danke, aby súhlasila s odpojením prístrojov, pretože boli presvedčení, že sa malá Danka už z nešťastia nedostane a takto by za ňu pracovali stroje na ktorých by bola odkázaná.   Danka o tom nechcela ani počuť a súhlas nedala. Bola presvedčená, že jej dcéra to nevzdá a preberie sa, hoc by to trvalo aj niekoľko týždňov. Ale stav malej Danky sa nezlepšoval. Presedela pri nej v nemocnici takmer celé dni. Prestala chodiť do práce, prestala sa stretávať s ľuďmi a všetok čas venovala svojej dcére v nemocnici.Prešli ďalšie týždne, ale žiadna zmena.   Niekedy mala pocit, že pohla rúčkou, alebo otvorila očí, ale bol to len klam. Už to prestávala psychický zvládať. Schudla a pod očami mala kruhy. Trápila sa myšlienkou, že raz príde čas, keď bude musieť povoliť odpojenie, ak by sa jej dcéra neprebrala a to ju zožieralo a múčilo. Skončil sa školský rok. Bola miesto svojej dcéry pre   vysvedčenie a tiež odovzdať knihy. Ako to opisovala vravela, že sa tam necítila práve najlepšie, pretože keď sa pozrela na lavicu, kde sedávala jej dcéra z očí sa jej pustili slzy a musela z triedy von. Rozlúčila sa so všetkými menom svojej dcéry a už na školu ani nepomyslela.   Jediné na čo myslela bola malá Danka za ktorou sa pobrala zakaždým, len čo sa ráno prebudila. Prišiel však čas, keď sa mala rozhodnúť a dať súhlas na odpojenie prístrojov, pretože malá Danka to nezvládla a nemala síl bojovať o svoj malý život. To však nemohla. Nedala súhlas. Stále bola presvedčená, že jedného dňa sa jej dcéra preberie. Odmietala odísť z nemocnice, lebo si začala namýšľať, že prístroje odpoja miesto nej, a tak jej tam dali posteľ a trávila celú noc aj deň pri svojej dcére s ktorou sa neprestávala rozprávať. Netušila, že jej dcéra ju už nepočuje, že už dávno sa na ňu díva z neba spolu so svojim otcom.Vždy vravela, že bude tam pri nej a prvé, čo malá Danka uvidí, keď sa preberie   bude ona. Takto sa to ťahalo niekoľko dni, kým si Danka uvedomila, že to naozaj nemá význam a nemala by svoju dcéru takto trápiť. Uvedomila si, že ju musí pustiť, aby si tam kam pôjde našla miesto a pokoj, veď už na to takmer po roku mala právo.   Tak teda dala súhlas na odpojenie prístrojov, stála pri posteli a rozlúčila sa s jedinou dcérou, presne tak, ako pred niekoľkými rokmi so svojim manželom. Dlhé trápenie sa nakoniec skončilo. S malou Dankou sa prišlo rozlúčiť mnoho ľudí. Bolo to najláskavejšie dievča, ktoré nikomu neublížilo. Len za svoju neposlušnosť zaplatilo tou najvyššou daňou – svojim životom.   Keby tak detí vedeli, ako sa o nich rodičia zakaždým boja, keď za sebou zatvoria dvere a nedočkavo čakajú, kedy sa dvere otvoria a do bytu vstúpia, tak ako odišli.    

Etela Kováčová

Etela Kováčová

Bloger 
  • Počet článkov:  209
  •  | 
  • Páči sa:  7x

Už v detstve som rada čítavala knihy, čo ma inšpirovalo a sama som si začala tvoriť vlastnú tvorbu.Som človek, ktorý miluje hudbu kdekoľvek a kedykoľvek,pretože vystihuje náladu v dannej chvíli. Zoznam autorových rubrík:  pribehyzvieratkámyšlienkySúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu